Možno bol len unavený zo školy.
Jediný zlomok sekundy,
lepší odhad situácie,
preparkovať tak auto, ktoré na zastávke nemalo čo hľadať,
krik, čo by upozornil vodiča, že pod kolesami mizne človek ako ľad v teplej malinovke,
striekajúca krv, jasno červená, na chodníku, obrubníku, zemi, veľa, fľaky na hodinkách, fŕka mi do tváre, na vlasy,
hlavne zastaviť tú krv...nacpať ruku do rany, preboha len nie tú s ktorou som sa zbierala zo špinavej podlahy autobusu, mám pomôcť, nie prispievať k peritonitíde,
druhou rukou hmatať pulz, prikryť, podsunúť batoh pod bezvládne nohy, tú ľavú zlomenú...na dvakrát,
v posilovni by na mňa boli hrdí,
hrúbka tých skrípt v jeho taške sa hodí...aj tretia ruka by sa mi hodila,
šok...jeho...aj okolostojacich ľudí...môj si vzal dovolenku...akoby si aj Boh vzal na chvíľu dovolenku, hodil kľúče od základných životných funkcií a staraj sa,
teliatka sa len prizerajú, niečo kričia, nevnímam, dav sa rozširuje...hej, toto nie je divadlo....asi kričím aj ja...počujem svoju slovenčinu.... jasné, že I speak English, but goddamn somebody call the fucking ambulance finally...nadávky sa človek naučí najrýchlejšie,
Oxford punting crew na tmavomodrej vetrovke...zbožná túžba len, aby to nebolo naposledy, čo sa člnkoval na Temži...
Môcť tak zadržať jeho život v žilách....
Ako pred dvoma rokmi. Keď som prosebne stískala ruku muža, ktorého duša už bola takmer preč.
Ani vtedy to ničomu neosožilo.
Chladné stredoveké múry knižnice zaplnili pikantné klebety. O plnom štipendiu a perforovanej brušnej dutine, o otvorených možnostiach vďaka jeho inteligencii a smrti kvôli zatvorenému pneumotoraxu a multiorgánovému zlyhaniu.
Ktovie, či si stihol všimnúť rozkvitnuté narcisy. Dočítať knižku a poslať v duchu zbohom blízkym.
Nečakajte pointu. Nepríde. Ľudia umierajú.
Je zbytočné premýšľať, čo by sa dialo, keby tá teta s bábätkom hľadala mince o chvíľu kratšie.
My to môžeme iba prijať.
A povedať ľuďom, že ich ľúbime, kým sme ešte nažive.